Keď ku mne príde sen,
 vždy vchádzam do rozprávky.
 Ticho jak biely tieň,
 prichádza z veľkej diaľky.
 Na koči z bielych stúh,
 škriatok čo mávnutím všetko zmení.

 Keď ku mne príde sen,
 vždy pritúlim sa k bábe.
 Ležím a zrazu len,
 skĺznem jak po hodvábe.
 Na cestu z krásnych dúh,
 na ktorej stojí hrad z bielych siení.

 Sám kráľ,
 ma víta vždy na nádvorí.
 Sám hradnú bránu otvorí
 a v tom tisíc sviec sa rozhorí.
 Vždy víta ma na nádvorí sám kráľ.
 celú noc len mne dvorí,
 až kým tých tisíc sviec dohorí.

 Noc čo noc býva v tom hrade bál
 a ja som vždy prvou dámou.
 mojim kráľom býva len kráľ,
 kým tých tisíc sviec zhorí na nádvorí.

 Vždy keď odchádza sen,
 vraciam sa späť z rozprávky.
 Ticho jak biely tieň,
 prídem z tej krásnej diaľky.
 Na koči z bielych stúh
 a vtedy sa zrazu hrad na dom zmení.

 Sám kráľ 
 ma pobozká na nádvorí
 Sám hradnú bránu zatvorí
 a v tom tých tisíc sviec dohorí.
 Keď ráno bránu zatvorí sám kráľ
 a do spánku sa ponorí,
 keď tých tisíc sviec v ňom dohorí.

 Sám kráľ 
 ma víta vždy na nádvorí.
 Sám hradnú bránu otvorí
 a v tom tisíc sviec sa rozhorí.
 Vždy víta ma na nádvorí sám kráľ.
 celú noc len mne dvorí,
 až kým tých tisíc sviec dohorí.